Využite zľavový kód: LETO30 do konca mesiaca!!

Cesta za novým - vysnívaným životom

„Emi, 5. Septembra letíme do Nórska si splniť naše sny!” - túto informáciu mi napísala moja najlepšia kamarátka Emka na moje narodeniny. Bol to ten najkrajší darček, aký som kedy v živote dostala a zároveň najúžasnejší týždeň strávený cestovaním - v karavane, po mojej vysnívanej krajine, a ešte k tomu s ňou. („Because one Emma is never enough.”- Emma) 

Peňazí sme samozrejme veľa nemali a nechceli sme ani príliš veľa minúť, tak sme si zháňali ubytovanie cez aplikáciu CouchSurfing. (Táto aplikácia slúži na spoznávanie ľudí po celom svete a navzájom si pomôcť tým, že ľudia u seba doma ubytujú cestujúcich zadarmo, či v nejakej voľnej izbe, na gauči alebo aj na zemi - výborná možnosť na cestovanie pre tých, ktorý nechcú minúť veľa, alebo nemajú skoro nič, ako my.) Do poslednej chvíle to vyzeralo, že ostaneme asi len poblíž Osla, keďže sa nám ozvalo len pár ľudí odtiaľ. Avšak, pár dní pred odchodom nám napísal jeden Švéd, že má v pláne v rovnakých dátumoch cestovať po juhu Nórska, a ak chceme, môžeme sa k nemu pridať. „To musí byť osud!” ,vraveli sme si s Emkou, a tak sme spoznali jedného milého, zlatého, zábavného, super človeka menom Klas a spoločne sme prešli viac, než sme čakali, že stihneme. 

 

*Norway squad, Em&Emm&Klas

(Ak by ste si chceli popozerať, kde všade sme boli a čo sme všetko zažili, na instagrame mám v highlightoch s názvom Norway uložené všetky fotky a videá z tohto nášho spontánneho tripu, no taktiež vám sem v ďalších častiach blogu rozpíšem aj všetky naše zážitky z tohto týždňa podrobnejšie.) 

 

Zatiaľ v skratke - celé Nórsko, bola láska na prvý pohľad. Keď sme odchádzali naspäť na Slovensko, som si trošku poplakala, no sľúbila som si, že sa sem čím skôr vrátim naspäť, a to už na dlhšie. Nie na výlet, dovolenku, prázdniny… chcem tu nejaký čas žiť. 

 

*smutná Norway squad, posledná fotka pred rozlúčkou s Klasom

DÔVOD MÔJHO ODCHODU

Odkedy začala korona som si začala uvedomovať veľa vecí a začala som odstupom času úplne inak rozmýšľať. Začala som si klásť otázky… Čo chcem vlastne v živote robiť? Čo od živote očakávam, čo chcem dosiahnuť, zažiť? Veľa ľudí si myslí, že majú čas. Pravda je ale taká, že nikto si nemôže byť istý, že ten čas má, nikdy nikto nevie, či nejaké “zajtra” vôbec bude a preto by ľudia mali žiť prítomnosťou a byť vďačný za každý moment, poobzerať sa okolo seba a hľadať viac pozitív, ako negatív. Byť viac vďačný za prítomnosť, za život. Kedysi by som sama na seba nepovedala, že sa prestanem venovať autám. Boli pre mňa všetko, “celý môj život” ako som vravela. Dávala som do posledného centu všetko len do aút. Teraz? Áno, neľutujem síce to, čo bolo, čo som zažila, všetko ma vyformovalo do takej osoby, aká zo mňa aktuálne je, ale ľutujem tie peniaze, čo som utratila, lebo som mohla za ne mať niečo iné, cennejšie - cestovať, mať zážitky - no každý mladý človek si prejde svojim určitým obdobím svojich “záľub”. Dôležité je, že som si to uvedomila, a že viem aké sú moje priority a plány do budúcna teraz. Byť šťastná. Žiť. Vidieť svet, vyskúšať čo najviac aktivít, spoznávať iné kultúry, ľudí, zažiť nové dobrodružstvá, mať spomienky. Pretože to je pre mňa pravé bohatstvo. Nikdy nevieme, koľko času nám zostáva, a preto si treba užívať život naplno každý jeden deň, žiť pre prítomnosť. Nenáhliť sa a nestresovať sa pre nejakú budúcnosť, aj tak nevieme aká bude. Ja ale viem to, že chcem byť šťastná.

 

*nový sprievodca v Riverlandhusky - ja, najšťastnejšia ja

AKO SOM SA DOSTALA K PRÁCI

Keď som sa vrátila naspäť na Slovensko, začala som posielať CV a motivačné listy do husky fariem na severe Nórska, pretože to bol môj cieľ, kam som sa chcela dostať. Bohužiaľ, buď mi na mail neodpovedali, alebo odpísali, že už nikoho nehľadajú. Stále bola možnosť poslať mail na pracovné ponuky do hotelov, alebo ako čašníčka, takých je v Nórsku celkom dosť. Problém bol ten, že ja som chcela odísť aj s Onyxom, a zohnať si bývanie v Nórsku so psom je trochu (dosť) náročnejšie, keďže nóri moc domáce zvieratká vnútri nechcú. (Nie však všetci.) Hlavne v tých hoteloch ubytovávajú ľudí, ktorý tam pracujú - zadarmo - a tam psy bývať nemôžu. Ako vždy som si ale vravela, nič nie je nemožné, určite si ubytovanie s Onyxom zoženiem, pretože bez neho nikam nepôjdem. Stále som do poslednej chvíle dúfala, že sa mi možno z jednej husky farmy ozvú, a keď aj nie, bola som rozhodnutá ísť aj bez práce, s tým, že keď tam prídem budem sa pýtať ľudí, či nepotrebujú pomoc alebo nevedia o nejakej práci. Niekoľko dní pred odchodom sa mi ozval jeden z mojich followerov na instagrame, nech skúsim napísať jednému jeho známemu ohľadne práce so psami. Ževraj tam žije už pár rokov, robil v pár kenneloch a má tu dosť známych - musherov. Neváhala som a skúsila som mu napísať, veď za opýtanie nič nedám, možno to nevyjde, ale čo keď áno, treba sa chopiť každej šance a príležitosti. Práve vďaka týmto dvom ľuďom, som dostala šancu na nový - vysnívaný život. (Nebudem menovať, ale ak toto čítate aj vy, tak viete, že myslím vás. Navždy vám budem srdečne vďačná a nikdy vám na tento obrovský dobrý skutok nezabudnem.) …a presne takto, som sa cez jedného z nich dostala k jednej neskutočne dobrej rodinke, ktorá sa venuje psím záprahom pre turistov - Riverland husky. Žijem aktuálne s nimi, no v samostatnej maličkej cabine pri ich dome, v údolí Reisadalen, pár minút od mesta Storslett. 

 

 Mám tu všetko viacmenej potrebné k životu, WC, umývadlo, posteľ, pár poličiek, gauč, minikuchynku (ktorá zatiaľ nefunguje, keďže mi vypadávajú poistky vždy, keď použijem viac elektriky), stôl, dve stoličky a malú piecku, v ktorej si kúrim s drevom. Sprchu tu síce nemám, ale to neznamená, že sa nesprchujem, chodím sa sprchovať k nim do domu. S majiteľom som samozrejme pred odchodom niekoľko krát telefonovala, keď som naňho dostala kontakt, zaujalo ho hlavne to, že sem nechcem ísť robiť pre peniaze, nepýtala som sa na to, koľko budem zarábať, ale chcela som ísť robiť niečo, čo ma baví a napĺňa, prácu, ktorú budem milovať 24 hodín každý deň v mesiaci, ísť si plniť sny… a dostať šancu ísť žit na sever Nórska a pracovať so psími záprahmi? - to je teda jednoznačne môj život snov. No poviem vám pravdu, nie každý by tu vydržal - nie je to len o tom, že sa človek postaví na sane a ťahajú ho psy. To, čo všetko je okolo toho a čo k tomu patrí… či upratovanie dogyard, kŕmenie, dávať pozor a všímať si, kedy sa začnú hárať fenky, oddeliť psov, keď sa začnú biť. Skladať teamy podľa charakterov psov, a kopec iného, na to treba tých psov poznať, a teda to či mi veríte alebo nie, sa za pár dní stihnúť nedá. Trávite s tými psami dlhé hodiny, každý jeden deň. Nie je to práca, je to životný štýl. 

 

 No hlavne väčšina ľudí, ktorá ide pracovať do zahraničia zaujímajú len peniaze, aby zarábali čo najviac, nehľadia však na to, že budú robiť niečo, čo ich vlastne nebaví, nenapĺňa, robia to len pre peniaze. Taký život by som ja osobne nechcela žiť. 

CESTA NA SEVER NÓRSKA

Väčšina z vás mala na mňa veľa otázok, s kým som šla. Na to odpoviem veľmi jednoducho - s Onyxom. (To je môj štvornohý chlpatý parťák.) Ak by som sa mala spoliehať na niekoho, kto by šiel so mnou, inak by som nešla, tak úprimne, nikdy by som neodišla. V prvom rade je to váš život, ak sa budete stále spoliehať na druhých ľudí, alebo obmedzovať nimi, tak zahodíte veľa vlastných šancí len vďaka tomu, že to neskúsite sami. Každý sme si strojcom svojho vlastného šťastia, nezabúdajte na to, ak vás niečo robí šťastnými, alebo viete, že vás bude, určite za tým choďte.

 

 Celá cesta až na sever mi trvala dokopy týždeň, no 3 dni som pobudla u jedného chlapca (u toho, ktorý mi posunul túto prácu) na juhu Nórska na ostrove Bømlo, kde sme preskúmali pár miest, taktiež maličký ostrov Espevær, ktorý sme mali cestou trajektom odtiaľ len kúsok. (Celý popísaný výlet rozpíšem v ďaľšej časti blogu o ostrove Espevær.) 

Z môjho rodného mesta - Nitry, až do môjho nového domova na severe - Riverland husky - som celkovo prešla vyše 4000km. (Na mojom starom BMW E38 r.v.99.)

 

 Vyrážala som z Nitry neskôr, ako som plánovala (taká moja klasika), nešla som cez Rakúsko, ale cez Čechy do Nemecka, konkrétne do mesta Schlitz, kde som prespala u mojej krsnej, ktorá tam žije s priateľom. 

 

 Keďže som k nej ale prišla neskoro v noci, tak som sa síce veľmi nevyspala, ale hneď skoro ráno som pokračovala ďalej až do Dánska (tu, keď som prechádzala hranice z Nemecka do Dánska, nás s Onyxom prvý krát skontrolovali, avšak len pasy, žiadny test ani certifikát ani nič týkajúce sa Covidu), konkrétne Hirtshals, kde som nastúpila na trajekt do Kristiansand. (Nórsko) 

 

 Trajekt som si rýchlo objednávala ešte v noci cez appku/web stránku aFerry, keď som prišla ku krsnej, pretože som nevedela, koľko vopred sa to má objednávať (malo by sa aspoň deň, dva vopred najlepšie, aby ešte boli voľné miesta, no niekedy sa pošťastí aj neskôr) našťastie som si našla jeden, ktorý išiel neskôr večer a ešte bol aj o dosť lacnejší, šiel o 20:45 (trvanie 3h 14min) a stál ma 64€ (jednosmerná cesta), čo keď som si pozerala trajekty, ktoré šli cez deň, tak stáli až 200€. Na trajekt so psom samozrejme ísť môžete, musíte ho však buď nechať v aute alebo zavrieť do miestnosti s klietkami pre psov. Avšak záleží od ľudí a personálu trajektu, ak si psa vezmete so sebou na palubu, či vás vyhodia alebo nie. Mňa s Onyxom vyhodili, tak som ho musela nechať zavretého v klietke a ja som si išla pospať na schodisko, keďže som nechcela byť medzi ľudmi a kajutu som si nerezervovala - zbytočné peniaze naviac. Každopádne, schodisko bolo príjemné, s mäkkým a teplým kobercom, ak chcete vyskúšať niečo nové a zároveň vykúzliť okoloidúcim ľuďom úsmev na tvári, odporúčam. 

 

 Do Kristiansand sme prišli cca o pól noci a ako inak, s mojím šťastím, keď púšťali autá von z trajektu a kontrolovali Covid preukazy/testy, tak pár aút (iba 3) odstavili ešte do vedľajšej haly, na kontrolu na drogy. Samozrejme, medzi tými 3 autami som nemohla chýbať aj ja. Tak som si pobudla ďalšiu hodinku rozprávaním sa s colníkmi, že moje auto vyzerá celkom hrozne, ale že videli aj horšie. (Vďaka…) Neviem na čo som síce čakala až hodinu, ale pohrali sa s Onyxom a popozerali si moje auto aspoň z každého uhla, videli celú vnútornú výbavu (bordel) a celý môj byt, ktorý bol do nej naprataný. Keď ma konečne pustili bolo asi niečo medzi 1 a 2 hodinou v noci, tak som sa rozhodla, že sa niekde trošku vyspím a budem pokračovať za svetla.

 

 Cesta na ostrov Bømlo už potom netrvala až tak dlho, ale trvala dlhšie, než som si myslela, pretože zo zvyku zo Slovenska, kde cesta z Nitry napríklad do Bratislavy trvá tak do hodiny a dokopy je to do 91km, v Nórsku trvá taká vzdialenosť trojnásobne dlhšie. 

 

*trajekt cestou zo Stavangeru

*trajekt na ostrov Bømlo

 Povinné rýchlosti sa tu striedajú mimo diaľnic a miest 60-80, na diaľniciach je maximálna povolená rýchlosť 110, ale tá je vyznačená len na málo miestach, väčšinou je označenie povolenej rýchlosti len 90-100, a taktiež, diaľnic je tu veľmi malý počet. 

 

*schéma nórskej diaľničnej siete

 Diaľničnú známku si tu však nekupujete ako u nás, treba sa zaregistrovať s vašou ŠPZ auta na stránke epcplc.com , pretože na diaľniciach, niektorých úsekoch ciest, v tuneloch, na mostoch, snímajú vašu ŠPZ a následovne vám do pár týždňov príde mail s faktúrou na vyplatenie mýta. (Niekedy aj pár mesiacov, neviem presne koľko, už som tu skoro dva mesiace a ešte mi nič neprišlo.) 

 

*vysvietený tunel s kruhovým objazdom, bežná vec v Nórsku

*most Lysefjordbrua

Registrácia na web stránke nie je povinná, ak sa ale nezaregistrujete, príde vám faktúra za prejdené úseky poštou na vašu adresu bydliska. To môže prísť aj o pár mesiacov. Taktiež vám zatiaľ neviem povedať, koľko vyjde cesta z juhu na sever, keďže mi teda zatiaľ faktúra neprišla, ale keď príde budem sa snažiť vám vypísať poplatky. Teraz vám sem pridám len to, čo som našla na internete - tabuľku s orientačnými cenami mýta.

*1 kr = 0,097€

 V Bømlo som pobudla 3 dni, preskúmali sme okolie, a pokračovali sme s Onyxom ďalej v ceste na sever. Prvá najbližšia zastávka, ktorú som si naplánovala, bolo údolie Bondhusdalen - konkrétne jazero Bondhusvatnet, ktoré možno trošku pripomína jazero Lago di Braies v Taliansku. Túra netrvá vôbec dlho, bola to skôr prechádzka, 2 km tam a 2 naspäť popri divokej ľadovcovej rieke. Bola síce škoda, že pršalo, ale zato sme tam s Onyxom boli jediný. Bolo to naozaj nádherné jazero ľadovcového pôvodu, ktoré ponúka výhľad na hory a vykúkajúci ľadovec Folgefonna z nich, určite sa tam plánujeme vrátiť aj cez leto za pekného počasia (snáď). 

 

*keďže väčšinou chodíme na výlety a túry s Onyxom sami, tak mám takéhoto pomocníka - trojnožku, keď si chcem spraviť nejaké zábery aj so mnou

 Keď sme prišli odtiaľ k autu už bola tma, takže som pokračovala ďalej bez prestávky do mesta Flåm a niekde po ceste ďalej, som si našla jedno odpočívadlo s WC aj sprchou, kde som zastavila a vyspala sa. 

Další deň som pokračovala ďalej smer na Fagernes, odkiaľ som sa rozhodovala, či pôjdem ďalej po ceste E16 do Lillehammer a odtiaľ hore na sever, alebo pôjdem skratkou cez národný park Jotunheimen. Rozhodla som sa pre skratku a dúfala som, že cesta nebude uzavretá alebo extrémne zasnežená a nebudem sa musieť otáčať. Rozhodla som sa však správne, bola to nádherná cesta cez hory. 

Asi pred polovicou cesty som mierne začala panikáriť, či sa nebudem musieť niekde otočiť a nebude tam uzavretá cesta, keďže žiadne auto nešlo ani predomnou ani zamnou a žiadne auto som nestretla ísť ani oproti, no verila som, že sa bude dať prejsť. Zrazu som z hmly vošla do celej bielej krajiny a všade bol sneh a ľad -  neskutočná nádhera - všetko bolo úplne biele. Oproti som konečne stretla prvé auto a aj to boli cestári, ktorý odhŕňali sneh. 

 Po tejto úžasnej ceste cez národný park Jotunheimen som sa napojila na cestu E6 v meste Otta, ktorou som pokračovala ďalej severnejšie cez Trondheim až do Mo i Rana. Kúsok od mesta Mo i Rana som pôvodne mala plán ísť na ďalšiu menšiu túru - Marmorslottet (The castle of marble). Chcela som vidieť aj toto miesto, no zároveň som chcela byť aj čím skôr na severe, v cieli. Rozhodla som sa teda, že keď sa vyspím, tak budem ďalej pokračovať v ceste a nebudem sa nikde zdržiavať. (Nad odbočkou na Lofoty som však rozmýšľala ešte viac, keďže sú taktiež na mojom zozname, ale ešte ma počkajú, veď nebudú odo mňa ďaleko.) 

 

*vďaka tejto merino deke od blackhill som bola v teple celú noc, aj keď sa v aute ochladilo

Za Mo i Rana som prechádzala okolo Arctic Circle Centre - turistické centrum na hlavnom ťahu E6 z juhu na sever, kde pretína severný polárny kruh. Z Bognes ma čakal posledný trajekt cestou do cieľa, chodia odtiaľ dva. Jeden ide Bognes - Lødingen, odkiaľ viete ísť ďalej na Lofoty a druhý, na ktorý som nastupovala ja, bol Bognes - Skarberget. Cestou E6 som následovne pokračovala ďalej do mesta Narvik a odtiaľ už len stále severne až do mesta Storslett. Cestou od Narviku hore, už si ani nepamätám kde presne v ktorých miestach sa to udialo, len viem, že počas šoférovania som zrazu zbadala na oblohe niečo - pýtam sa samej seba - to sú oblaky? …oblaky je takto vidieť v tme? Sprostosť. Rýchlo som našla miesto, kde som odstavila, zhasla auto aj svetlá, nech je tma a šla sa pozrieť von. Bola to ona… polárna žiara! Hneď v prvý deň môjho príchodu na sever ma privítala. Tancovala na oblohe, vrtela sa, a tak silno žiarila, neopísateľný pocit. (Ak by ste si chceli pozrieť na mojom instagrame mám reel - video z tohto momentu.) Netrvala však dlho, a keď som si opäť sadla do auta a pokračovala v ceste, po pár minútach som sa rozplakala. Nedokázala som uveriť tomu, kde som, tomu, čo som videla, že toto všetko nie je iba sen, ale skutočnosť a ja to prežívam, že naozaj cestujem na sever a niesom na Slovensku. Verte mi, že ešte do tohto momentu sa veľa krát rozplačem a neverím tomu, kde sa nachádzam a že som to zvládla, sama. 

 Tento posledný úsek od Narviku bol naozaj nekonečný príbeh. Keďže som šoférovala za tmy, chvíľu pršalo, chvíľu nie, také klasické škandinávske počasie, no tie ich zvyky tu zapínať diaľkové 2 metre pred vami, nie keď vás prejdú, ale pred vami. Moje zreničky dostali poriadne zabrať, ešte aj s tými ich doplnkovými svetlami - brutálne silnými reflektormi, no mala som naozaj dosť… zúfalstvo z toho, že som bola slepá a zároveň nervy na tých šoférov sa striedali veľmi rýchlo. Rozmýšľala som stále prečo mne ani diaľkové nesvietia tak dobre, ako im, či je tu väčšia tma, ako u nás tam dole. Čím ďalej som videla doslova menej a menej, tak som šla už len na diaľkových a nevypínala ich. Chyba. Dostala som hneď niekoľko flashov reflektormi od kamiónov. Yes. Keď som našla WC, už to nebolo ďaleko od cieľa, tak som vystúpila z auta a skoro som sa pocikala od smiechu aká som sprostá. Pochopila som veľmi rýchlo, prečo som posledné desiatky kilometrov šla po slepiačky. Mala som tak špinavé celé auto, že mi ledva svietili svetlá. Očistila som si ich toaletným papierom z WC a pokračovala som ďalej, neuveríte, ale konečne som niečo aj videla. 

 

 V meste Storslett som odbočila do prava, a pokračovala už len pár minút, kým som dorazila do cieľa. Konečne, bola som taká unavená a šťastná zároveň. Som doma.

 

 Ešte by som chcela dopísať a zároveň teda vám poradiť - cestou na sever som spávala v mojom aute na miestach, ktoré som si hľadala podľa aplikácie park4night. (Cez tú aplikáciu som si taktiež hľadala aj WC a sprchy, všetko, čo to miesto obsahuje je tam rozpísané, aj campy, či sú aktuálne otvorené a tak isto aj sumy + fotky od ľudí, ktorý mali už s daným miestom skúsenosť.) 

Zaujímavé miesta a túry v mojom okolí, kde som sa nachádzala som si zas pozerala cez aplikáciu UT.no ,kde je všetko pekne zaznačené, koľko sa nachádza od vás dané miesto kam chcete ísť, aj trvanie trasy, fotky, popisy.