Emmie v Nórsku: môj bežný deň na saniach
Naša ambasádorka Emmie strávila nejaký ten čas na saniach v Nórsku (nebola sama, spoločnosť jej robili aljašskí husky). Viacerí ste sa pýtali hlavne na to, ako vyzeral jej bežný deň. Preto sme Emmie vyspovedali a zistili viac: Veľa záležalo vždy od toho, či sme mali bookingy (turistov) alebo nie, či sme mali niečo na pláne alebo nie, taktiež nebolo pravidlo, že som mala voľné víkendy, záležalo od toho, ako veľa práce bolo, no každý, čo vlastní toľko veľa psíkov vie, že okolo nich sa vždy nejaká práca nájde.
Príprava
Keď som sem, na sever, dorazila zo svojej dlhej cesty zo Slovenska, bol október. Ešte sme sneh nemali, ale už bolo chladnejšie, takže sme psíkov pred sezónou trénovali pomocou veľkej štvorkolky (nikdy nebola naštartovaná, to nie je povolené na týchto trasách, a neviem či aj vôbec) alebo menších štvorkolesových vozíkoch, ktoré volajú troll carts/dog wagons. Na nich sú veľké kolesá s offroadovými gumami (keď mrzlo, ale nesnežilo, čiže bol všade iba ľad, na kolesá sme dávali aj reťaze) a taktiež hydraulické brzdy, predné aj zadné, ktorými sme psíkov brzdili. To však ale aj tak nestačilo na tých vagónoch na udržanie psov na jednom mieste. Ak sme chceli zastaviť na dlhšie, používali sme bezpečnostné laná okolo stromov. Na rozdiel od veľkej štvorkolky, kde keď som dala prevodovku do P - parking, tak sme naozaj zastali a psy sane z miesta nepotiahli. Ale čudovali by ste sa, akú obrovskú silu dokáže mať toľko psov naraz, a koľko sily to stojí ich ubrzdiť.
Pred veľkou štvorkolkou sme mávali psov v záprahu 16 a pred vagónmi 8. Pred sezónou sme so psíkmi postupne od menších vzdialeností, po tie dlhšie, väčšinou dokopy trénovali 2000 km. Funguje to s nimi rovnako ako aj s ľuďmi - nebolo by to pre nich fér, no hlavne by to nebolo pre nich zdravé, keď nemajú žiadny tréning a mali za sebou dlhú letnú pauzu, keby sme ich vytiahli von rovno ťahať turistov na dlhšiu trasu. Áno, čítate dobre, aj tieto psíky majú letné prázdniny. Dni, kedy je teplejšie ako 10-15 °C, sú pre nich dosť náročné, väčšie teploty vôbec nezvládajú dobre, resp. sú leniví. Je to ako keď chcete ísť zabehnúť maratón - musíte mať predsa predtým riadny tréning.
Po predsezónnom tréningu nám začali chodiť prvé telefonáty, ako vyzerajú u nás podmienky a či už máme sneh na sane. Niečo už v novembri samozrejme nasnežilo, ale keďže to stále nebol dostatok snehu na to, aby sme vytiahli sane von, tak sme turistov na pár túr vzali s tými vagónmi. Jeden z nich šoféroval a jeden sedel na sedačke vpredu.
Polárna noc
Počas obdobia polárnej noci (obdobie, kedy slnko nevychádza nad obzor viac ako 24 hodín) sme mávali väčšinu túr ráno. Túra začínala o 10 hod. a končila o 13 hod., keďže svetlo bolo stále, medzi tou 10-tou a 12-tou - až 13-tou hodinou, i keď slnko nevychádzalo.
Polárna noc v mieste, kde sa nachádzam ja (neďaleko mesta Storslett) začínala 25.11. a končila 17.1. Najtmavší deň bol 21. decembra, kedy sme mali svetlo len jednu hodinu.
Všetci si však pri slovnom spojení polárna noc predstavia úplnú temnotu a samé depresie. Nie je to však úplne pravda. Počas tohto krátkeho “dňa,” kedy sme tu mali svetlo, obloha žiarila všetkými farbami východu a západu slnka - fialová, ružová, oranžová, červená. Nikdy som úprimne nevedela, či slnko práve vychádza alebo naopak, zapadá. Ak nebolo zamračené a nesnežilo, bolo toto nádherné divadlo farieb možno pozorovať na oblohe 1 až 2 hodiny.
Po 21. decembri bolo každý deň o 11 minút viac svetla, až kým nezačalo vychádzať slnko spoza horizontu. My v údolí Reisadalen sme videli tento rok po polárnej noci prvé slnko až 31. januára, keďže sme obklopení horami všade okolo nás.
*takéto krásne farby východu slnka boli pred na oblohe počas krátkeho dňa, zatiaľ čo za nami boli farby ohnivého západu (oranžová až červená)
Môj bežný deň v období polárnej noci
Ráno som vstávala okolo 7:00 - 7:30, naraňajkovala som sa, prezliekla sa do pracovného oblečenia a o 8:00 som vyšla von. Ak však počas noci veľa nasnežilo, vstávala som skôr, pretože bolo potrebné odhrabávať sneh okolo brány do dvora a pred dvorom, zvyšok práce nám s odhrabávaním uľahčoval traktor. Čo ale neplatí o strechách, tie sme museli ručne odhrabávať po večeroch po práci, ak na nich bolo príliš veľa ťažkého mokrého snehu.
Taktiež, keď nasnežilo veľa čerstvého snehu, sme predtým, ako prišli turisti, prešli celú turistickú trasu so psami my, aby sme im to uľahčili. Rovnako sme odhŕňali sneh okolo našej chatky v lese, kde sme mávali s turistami prestávku.
Oblečenie
Dostávala som taktiež veľa otázok k oblečeniu, čo nosím, aby mi nebola zima. K tomu, aby vám nebola zima v silných mrazoch, je najdôležitejší základ - vlna - každý deň som mala oblečené termoprádlo z merino vlny, na ňom svetrík od Blackhill - ten nosím fakt stále a všade.
Najdôležitejšie sú však chodidlá, ak vám je zima na chodidlá, je vám zima všade. Mňa úplne celý čas udržiavali v teple ponožky od Blackhill, no niekedy, keď bola extrémna zima a šli sme von na dlhšie, som si dala do topánok až dvoje. Ani raz som sa ale nesťažovala, ani necítila, že by mi bola extrémna zima a nezamrzla som, dokonca ani keď sme mali počas niektorých túr -27 °C.
Starostlivosť o psov
Keďže bývam hneď vedľa vyhradeného dvora so psíkmi, nepotrebujem nikam cestovať a za pár sekúnd som v práci. Vo veľmi veľkej zime, ak bolo menej ako -10 °C, som hneď ráno psíkov nakŕmila.
Do 3 až 4 vedier som dala takmer rozmrazené surové mäso a do zvyšku vedra som doliala vlažnú vodu. Takto psíkov väčšinou prinútime si myslieť, že dostanú jesť, pričom je ale viac dôležité, aby sa hlavne poriadne napili.
Tá nepríjemná časť
Po nakŕmení prichádza menej príjemná časť, ale dosť dôležitá - čistenie dvora, čiže zbieranie hovienok. Po nazbieraní hovienok som taktiež pozbierala misky z celého dvora, aby aj keď niektorý zo psíkov všetko nezjedol, sa o to pri pustení na voľno nezačali biť. (To je úplne bežné, nie u všetkých psíkov, no niektorí sú viac pažraví a útoční.)
Potom som vypustila von z reťazí a voliér všetkých psíkov, avšak fenky, ktoré sa hárajú, sú vždy oddelené od ostatných, zostávajú zavreté vo voliérach a do tímov ich dávame až úplne posledné.
Tá príjemná časť
Všetky vrhy psov sú plánované a kontrolované, krížia sa len tí najlepší lídrovia, v snahe o to, aby aj šteniatka boli rovnako dobré. Platia tu na to striktné pravidlá a žiadne nehody tu nepripadajú do úvahy. Keď som mala vždy psíkov na voľno, musela som dávať veľký pozor hlavne na tých, ktorí radi začínajú konflikty. Postupne som im všetkým dala postroje, vytiahla som sane z domčeka, kde sú vždy odložené a skontrolovala, či majú všetky sane všetko v poriadku.
Následne, keď mali všetci psíci postroje na sebe, som začala jeden po jednom skladať tímy. Naučiť sa to, ktorí z nich sú lídri - vždy prvý úplne vpredu, alebo ktorí psíkovia sa znášajú a môžu byť vedľa seba, či dokonca spoločne v jednom tíme, mi trvalo tak prvé dva až tri týždne stáleho pozorovania ich charakterov. Je úplne fascinujúce sledovať ich a vidieť 31 psov, ale zároveň 31 úplne iných osobností. Mená 31 psov som sa naučila do týždňa, za pár dní. Zo začiatku som v tom mala chaos, ale po nejakom čase som sa do všetkého dostala a bola to pre mňa už denná rutina.
Hurá, vyrážame
Po vyskladaní všetkých tímov som čakala kým Tom, majiteľ husky farmy, ukázal turistom miestnosť na prezliekanie a vysvetlil im základne inštrukcie, keďže my sme im robili vpredu len sprievodcu a oni mali na starosti vlastné sane. Keď skončili s inštruktážou, prišli ku psíkom, nachystali sa, a keď pevne stáli na brzdách, začali sme odväzovať bezpečnostné laná, tím po tíme.
Ako posledná som sa chystala ja, Tom otvoril bránu a, hurá, vyštartovali sme do našich lesov. Tom zatiaľ vzal svoj tím a išiel priamo do kempu nachystať chatku pre turistov, založiť oheň vonku okolo lavičiek a aj vnútri chatky, aby bolo turistom teplejšie a príjemnejšie. Niekedy išiel do kempu Tom a ja som robila sprievodcu a niekedy opačne, striedali sme si to. Je to super, mať takú chatu na oddych v strede lesa, kde sa môže človek po 7 km jazdy do kempu v -20 niekedy až -27 stupňových teplotách zohriať v teple.
Pauza v strede lesa
Keď sme dorazili ku chate, “odparkovali” sme sane so psami a zabezpečili sme ich, aby neušli. Niektorých psov, ktorí žuli a ničili laná, postroje alebo boli hluční - štekali, zavýjali - sme z tímov dali preč na zvlášť nachystané laná. Na voľno byť nemohli, pretože keby videli nejakú zver v lese, ušli by ju naháňať.
Niektorí turisti išli dnu, iní zostali vonku, kde sme mali lavičky a založený táborák - oheň, pri ktorom sa mohli zohriať. Chvíľu sme tu pobudli, porozprávali sme sa s nimi, vysvetlili sme im všetko o psích záprahoch a neskôr sme im servírovali tradičnú sámi polievku zo sobieho mäsa - bidus.
Cesta späť
Keď turisti dojedli, tak sme sa nachystali na cestu späť, dali sme psíkov znovu do tímov a vyrazili sme tou istou trasou späť do kennelu, kde sme psíkom dávali postroje dolu a nechali ich behať všetkých na voľno. Tam sa mohli s nimi opäť pohrať. Postupne sme ich dali na ich miesta do voliér alebo na reťaze, každý psík vedel, kam patrí.
Pravidelne sme dostávali otázku, prečo nemôžu byť na voľno a či ich naozaj musíme zatvárať do tých voliér alebo na reťaze. Dôvod je ten, že keby odídeme a necháme ich všetkých 31 pobehovať samých, niečo by sa určite stalo, pretože niektorí z nich sú viac dominantní ako ostatní. Avšak, “alfa” sme pred nimi vždy my ľudia, nesmú si pred nami dovoľovať a začínať bitky.
V Nórsku však majú striktné pravidlá pre tieto kennely. Voliéra pre jedného psa musí mať určitú veľkosť. Klamala by som však, keby napíšem presnú veľkosť, pretože to si už úplne nepamätám, no ak boli na reťazi, tá musí byť dlhá minimálne 2 metre. Chodievajú to aj skontrolovať, či to kennely dodržiavajú.
Viac o túre
Na farme, kde teda teraz pracujem, ponúkame 3 túry za deň. Prvú sme mali o 10-tej, druhú sme mali o 15-tej a tretiu, poslednú, približne o 19-tej. Túra trvá dokopy 3 hodiny.
Ak sme mali bookingy na všetky tri túry za jeden deň, tak sme psíkov kŕmili aj medzi nimi, keď sme mali pauzu, s tzv. snacks - buď sme im dávali pokrájané kúsky mrazeného lososa alebo rozkrájané kusy mäsa, ale tiež mrazené. Denne počas zimnej sezóny (to znamená, keď boli najviac aktívni a mali veľa pohybu), každý pes zjedol približne 1 kg mäsa. Kŕmili sme ich však nielen surovým mäsom, ale aj granulami. Miešali sme rozmrazené surové mäso z veľkých 30 kg mrazených blokov s vlažnou vodou a do toho sme ešte pridávali granule (Royal Canin pre aktívne psy) a prášok s vitamínmi.
Večera
Keď nám pomaly končila hlavná sezóna a rezervácií sme už nemali až tak veľa, t.j. končili sme cez deň aj skôr, tak sme psíkov kŕmili okolo 18-19 večer. Avšak, aj keď sme rezervácie a turistov nemali, stále sme chodili na tréningy so psami von, no na dlhšie.
Niektoré dni oddychovali, no viac dní po sebe oddychovať nemohli. Ak sme ich 2-3 dni nevzali von na dlhšie sa poriadne vybehať, tak ten nasledujúci deň mali toľko energie, že bol ozaj problém ich ubrzdiť pri výjazde z dvora.
Po večernom kŕmení psíkov sme mali večeru aj my. Pre Nórov je večera najhlavnejšie jedlo dňa. Cez deň toho veľa nezjedia, no zato kávu pijú ako čistú vodu. Ani sa im však nečudujem, pri takomto životnom štýle.
Po večeri rovno do postele? Ani omylom. Snažila som sa vždy zostať hore čo najdlhšie, aby som videla polárnu žiaru, hoci sa mi to veľakrát nepodarilo. Pozorovala by som ju s úžasom a iskričkami v očiach, aj keby ju vidím už milióntykrát. Rovnako ako západy, či východy slnka. Obloha bola stále úplne iná, inak krásna. Videla som na nej kúsky žltej, ružovej, oranžovej či fialovej farby, no zachytiť tie farby na telefón nebolo vôbec jednoduché.
Voľné dni
Zbežne som vám opísala moje pracovné dni, keďže tých bolo najviac. Voľných dní som mala síce menej, no aj napriek tomu mám kopec nových skúseností a zážitkov. Taktiež som spoznala veľa úžasných ľudí.
Videla som kosatky, veľa kosatiek, vráskavca, tulene, prvýkrát som bola na dlhšom výlete na lodi. Tých výletov na lodi potom bolo aj viac, keďže som spoznala jedného chlapca, ktorý chodil na ryby. Takže som s ním začala na ryby chodiť aj ja, chytila som prvú, druhú, a už to išlo. Celkom ma to chytilo a pochytala som ich kopec, dokonca som chytila aj krásnu zubatku pruhovanú. S Onyxom sme si chodievali počas voľna vyšlapať väčšinou jeden náš obľúbený kopec, kde nehrozilo riziko lavíny.
Milujem ťa, sever!
Našla som si potom ďalšieho kamaráta, ktorý ma vzal na snežný skúter, nech si viem kopec zjazdiť aj viackrát a nemusím sa vyčerpať šlapaním hore. Ďalší nezabudnuteľný zážitok. Po zjazdení som si len odložila snowboard a utekali sme na západ slnka na pláž hneď pod kopcom. Čistá dokonalosť, to spojenie hôr, snehu, tie výhľady na fjordy, a potom vás dole čaká pláž, more (či skôr už oceán?) a nádherný západ slnka. Milujem ťa, sever!
Psie záprahy
Väčšina kennelov v Nórsku má rasu psíkov, ktorí sa volajú aljašský husky. Nie je to čistokrvné plemeno, ale majú v ich krížení dosť striktné pravidlá a systém.
-
Tímlidri
Na kríženie vždy vyberajú tzv. tímlídrov. Sú to psy, ktoré bývajú ako prvé, vedú celý tím a taktiež ich musher - človek, čo stojí na saniach - dokáže povelmi riadiť, kam majú ísť. Tieto povely sme my mali po nórsky, i keď väčšina kennelov ich má po anglicky. U nás sme teda používali povely:
- høyre (vpravo),
- venstre (vľavo),
- rett frem (rovno).
Miestami možno počúvali (viac nie, ako áno) na povel stå (stoj), no ak sa však čo i len jeden pes v záprahu trhol, rozbehli sa akčne úplne všetci, takže ten povel vôbec nefungoval. To bol dôvod, prečo sme vždy, ale že vždy, preventívne upevňovali sane lanami o stromy, tyčky, či hocičo pevné, pre prípad, keby kotva v zemi nedrží - na tú sa nie vždy dalo spoľahnúť.
-
Sú to pracovné psy
Pri krížení pozerajú hlavne na to, či v ich psej rodine neboli nejaké zdravotné problémy, či má pes dobré stravovanie a hlavne chuť jesť, kvalitnú a hrubú srsť a taktiež je dôležitá kvalita paciek. Pre niekoho to možno znie smiešne, no oni absolútne nepozerajú na to, či má pes modré oči, či je krajší alebo zaujímavejší od ostatných.
Sú to pracovné psy, ktoré boli generácie krížené na tento šport. Preto najviac pozerajú na to, aby boli psy zdravé a vedeli zvládnuť drsné severské podmienky bez najmenších problémov.
Aljašský husky je aj značne menší od sibírskych. Dôvod je ten, že keď napadne meter a viac čerstvého snehu a nemáte absolútne žiadnu vyšlapanú cestu, musia si ju psy proste preskákať a ušlapať znova (breaking the trails). Ak je pes menší a ľahší, neprepadáva sa tak hlboko do snehu, má väčšiu výdrž, ktorá je dosť dôležitá, keďže v tomto športe ide o dlhé vzdialenosti (100-150 km za deň) a taktiež, menšie telo nepotrebuje tak veľa času na oddych ako väčšie.
-
Inbreeding
Inbreeding, čiže kríženie pokrvných príbuzných, je vyslovene najhoršia vec, ktorú kennel môže spraviť. Pomerne väčšina kennelov toto striktne dodržiava a dáva si nato veľký pozor. Aj napriek tomu, že psov kastrovaných nemajú a ani fenky sterilizované. Väčšinou. V Nórsku vám totiž len tak veterinár psa na takú operáciu bez uváženia nevezme.
Čo sa týka feniek, tie sterilizujú častejšie, kvôli možnej rakovine vo vyššom veku. Taktiež je menšia pravdepodobnosť, že by im operácia uškodila, než pri kastrácii psov.
Na to, aby vám veterinár vykastroval psa, mu musíte predložiť spísaný papier s psychickými či fyzickými problémami psa, to však ešte neznamená, že sa veterinár hneď rozhodne tak, ako chcete vy. Bez dôvodu, len tak, vám veterinár psa nevykastruje. Samozrejme, že možno existujú výnimky.
Existuje tzv. chemická kastrácia, ktorú tu používajú. Aj my sme ju v kenneli dávali väčšine psov. Je to injekcia, ktorá účinkuje tak, že znižuje produkciu hormónov, a tým pádom by psa nemalo tak lákať za fenkami, ktoré sa hárajú, a taktiež by nemal byť natoľko vystresovaný, malo by ho to viac ukľudniť. To však nie je pravidlo. Pomohlo to u nás iba jednému psovi z ôsmich, zvyšok na tú injekciu absolútne nijako nereagoval.
The Finnmark Race (Finnmarksløpet)
Finnmarksløpet - The Finnmark Race, je najdlhší pretek psích záprahov v Európe a zároveň najsevernejšie lokalizovaný pretek vo svete. Koná sa každý rok, jeden týždeň v marci. Tento rok súťažilo približne až okolo 150 tímov, či už na všeobecne najdlhšom preteku v Európe - 1200 kilometrov (so 14 psami) alebo na najdlhšom preteku v Európe s 8 členným tímom - 600 km (s 8 psami). Pretek začína v meste Alta, nie ďaleko od mesta, kde žijem, prechádza cez oblasť Finnmark, až do Kirkenes a končí opäť v meste Alta.
*celé pravidlá pretekov Finnmark Race si viete prečítať tu.
Priebeh pretekov
Tieto preteky nemajú žiadne etapy, ide sa bez zastavenia od začiatku až do konca. Aj keď sú, samozrejme, povinné prestávky, ktoré sa konajú, ak tímy dosiahli určené kontrolné body - tzv. checkpointy.
Na checkpointoch musher musí doplniť zásoby - jedlo pre seba a psov. Tie musí zabaliť a označiť do vriec svojim handlerom - ľudia, ktorí sa starajú len o mushera! Je pravidlo, že LEN musher sa má starať o svojich psov, nikto iný.
Na niektorých checkpointoch môžu tímy len doplniť zásoby a musia pokračovať ďalej s tým, že sa vyspia niekde po ceste v spacáku v zasneženej divočine, keď budú psy potrebovať odpočinok. Musher sa pri týchto pretekoch vždy riadi podľa psov, nie podľa toho, kedy je unavený on. Avšak, na niektorých checkpointoch musí zostať dlhšie, aby splnil tzv. mandatory rest - odpočinok, ktorý musí musher s teamom stráviť v checkpointe.
Taktiež, vždy pri vstupe do checkpointu - to môže byť buď mesto/dedina alebo iba miesto v prírode, ktoré určia organizátori pretekov - tímy kontrolujú veterinári. Do checkpointu NIKDY nesmie vojsť tím s krívajúcim psom. Ak sa tak stane, daný tím bude hneď diskvalifikovaný.
Musher dáva naozaj väčší pozor na svoj tím - na psov, stará sa o nich viac, ako o seba, musí predvídať čokoľvek zlé sa môže stať. Zdravie psov a psy, sú vždy na PRVOM mieste.
*mapa celej trati Finnmark race (3 kategórie: FL-junior, 15-18 rokov, na štarte by malo byť 6, alebo minimálne 5 psov, cez cieľ musia prejsť minimálne 4 psy; FL-600- na štarte nemôže byť viac ako 8 psov, alebo minimálne 6 psov, cez cieľ musí prejsť minimálne 5 psov; FL-1200- na štarte nesmie byť viac ako 14 psov, alebo minimálne 9 psov, cez cieľ musí prejsť minimálne 6 psov)
Dĺžka trvania
Víťazovi trvá dokončenie pretekov za dobrých podmienok počasia približne 5 až 6 dní, zatiaľ čo posledné tímy prekročia cieľovú čiaru aj po siedmich dňoch. Vždy sa čaká na posledného účastníka, pokiaľ je na ceste a nevzdal sa. Vzdať sa môže účastník len v checkpointe - nepokračuje ďalej v preteku.
Preteky väčšinou bývajú druhý týždeň v marci - je to dobrý týždeň na pobyt vonku vo Finnmarku, počasie je stabilnejšie a teploty začínajú pomaly stúpať. Najnižšia zaznamenaná teplota je -44 °C, ale denné teploty sú zvyčajne niekoľko príjemných mínusových stupňov. Ale, nočné teploty môžu opäť klesnúť. Môžu sa vyskytnúť aj snehové búrky, no tak neskoro v zime sú pomerne zriedkavé.
Pomaly ďalej zájdeš
Oblasť Finnmark je ako stvorená pre preteky psích záprahov. Mierne svahy, veľa plošín a lesnatých údolí, čo umožňuje psom dosiahnuť väčšiu rýchlosť. Avšak, aj napriek tomu tieto preteky nie sú o rýchlosti. Nie nadarmo sa hovorí: “Pomaly ďalej zájdeš.” Ak si tímy vedia udržať priemernú rýchlosť 11-12 km/hod, majú veľkú šancu dôjsť do cieľa medzi prvými.
Tieto psy, aljašský husky, nie sú nútení do ničoho. Behajú a ťahajú, pretože chcú a robí ich to nesmierne šťastnými. Stačí sa pozrieť na všetky fotky tých psov, to človek nedokáže prehliadnuť. Popruhy, ktorými v záprahoch ťahajú, sú vždy plno napnuté, ak však nie sú, musher vie, že niečo nie je v poriadku. V takomto prípade musher vezme psa z tímu a dá si ho do saní - ďalšie pravidlo v pretekoch, je mať v tých malých saniach priestor aj pre psa, nielen pre batožinu, presne pre takýto prípad núdze. Tam pes pobudne až do nasledujúceho checkpointu, kde ho kontroluje veterinárny tím.
Zranených psov vyraďujú z tímov a mucheri ich odovzdávajú svojim handlerom, ktorí na nich čakajú v daných checkpointoch. Aj keď to nie je vážne zranenie, niekedy len podvrtnutie labky, no taký pes by ďalej behať nemal. Celkovo sa môže musher zbaviť viac psov, ak však v tíme zostane príliš málo psov, je to pre nich oveľa náročnejšie a väčšinou pre dobro celého tímu (psov) sa v takom prípade v preteku nepokračuje.
GPS tracker
Trať na týchto pretekoch je pred začatím upravovaná (prejdená snežnými skútrami, utláča sa sneh) aj označená, no ak počas pretekov nasneží, tak prvý tím sa cez sneh musí prebojovať a teda “break the trail,” ďalšie tímy za ním to už teda budú mať jednoduchšie. V takomto prípade majú tímy pridelené GPS trackery, ktoré im pomáhajú orientovať sa aj v extrémnom počasí. Diváci a organizátori môžu cez webstránku sledovať online priebeh pretekov a polohu všetkých tímov.
Tieto preteky sú skôr o celom rozplánovaní tej dlhej trasy, ktorá účastníkov čaká. Musia byť naozaj prichystaní na akékoľvek počasie. Tento rok nepočítali s tým, že boli pomerne dosť vysoké teploty. Pre psov to znamenalo väčšie vyčerpanie (sú to polárne plemená, čím chladnejšie je vonku, tým lepšie pre nich, čím teplejšie je, tým rýchlejšie a viac sú unavení) a viac možných zranení (sneh je mäkký a psy sa hlbšie prepadávajú, čiže sa môže stať, že si môžu zraniť členok, rameno - to sú najčastejšie zranenia). Každopádne, v akomkoľvek počasí musí musher vždy myslieť na psov, predvídať a dávať na nich stále pozor, pretože bez nich by sa nikam nedostal.
Záver
Ak by ste si na záver chceli pozrieť menší zostrih, ako u nás prebiehala túra s turistami, pridávam sem aj link z archívu na reláciu Fotr na tripu, ktorá chodí na kanáli Prima. Keďže Pepa k nám počas sezóny zavítal, tak s nami natočil aj jednu časť. Čo myslíte, uvidíte vo videu aj mňa?
