Kaukaz predstavuje pre väčšinu z nás trochu exotiky, trochu romantických predstáv a hlavne veľmi málo informácií. Preto si veľmi radi prečítame zážitky dobrodruhov, ktorí sa rozhodli preskúmať tieto vzdialené končiny aj za nás. Náš kamarát a fanúšik Marek Kochan si splnil svoj sen o zdolaní Elbrusu, najvyššieho vrcholu Kaukazu a Európy. O svojej expedícii napísal pútavú reportáž, ktorú na našom blogu, s jeho dovolením, zverejňujeme.

Po dlhom plánovaní, po chvíľach, keď som myslel, že je všetko stratené, sa mi začiatkom augusta 2017 podarilo splniť si svoj sen o Kaukaze, a s parťákom, Čechom Zdeňkom, vyraziť z Viedne do mesta Minerálne Vody, vstupnej brány Kaukazu.

Z letiska v Minerálnych Vodách nás cesta zavedie úchvatným údolím dravej horskej rieky Baksan až pod majestátny Elbrus. Roviny okolo letiska postupne striedajú čoraz vyššie vrchy, údolie sa zužuje a my rýchlo naberáme výšku. Pokračujeme do dedinky Terskol, ktorá leží na samom konci doliny. Rozkladáme tu v miestnom kempe stan a po krátkom spánku sa vydávame zoznámiť sa s miestnymi kopcami.

Za náš prvý cieľ si vyberáme vrch Čeget. Keďže stále pociťujeme únavu z dlhej cesty, volíme lanovku, ktorá nás vyvezie do výšky nad 3000 metrov nad morom. Z vrcholu sú azda najkrajšie výhľady na oproti stojaci velikán Elbrus. Uvedomujeme si jeho rozľahlosť a ohromujúcu výšku. Zdolať ho bude náročné, až sa to bojíme vysloviť. Preto sa teraz rozprávame iba o pokuse, o tom, či nám to počasie a vlastné sily dovolia. Zatiaľ sa vo výške 3100 metrov cítime dobre a plánujeme ďalšiu aklimatizačnú túru na ďalší deň. Tá nás zavedie, okolo prekrásnych „Dievčenských sĺz“, ako miestni volajú vodopád stekajúci po úbočí Elbrusu, až k astronomickému observatóriu ležiacemu vo výške vyše troch kilometrov.

Na tretí deň sa sústavou lanoviek a potom pešo dostávame do základného tábora na meteorologickej stanici Prijut 11, ležiaceho vo výške 4100 metrov. Prvýkrát v živote okúsime pod nohami ľadovec. Rozprestiera sa všade okolo nás, je neuveriteľne rozľahlý. Celková plocha elbruských ľadovcov je okolo 140 km2, hoci sa neustále zmenšujú. Pred sebou vidíme scenériu, tvorenú hlavným kaukazským hrebeňom, tiahnucu sa vo východno-západnom smere. Samotný Elbrus leží bokom od tohto hrebeňa, spomedzi ostatných kaukazských päťtisícoviek vyniká, okrem polohy a výšky, aj svojím pôvodom. Je to totiž spiaca sopka, pripomínajúca sa aj dnes občasnými únikmi sírových plynov. Posledná erupcia nastala zhruba tritisíc rokov pred naším letopočtom. Pred nami sa vyníma impozantný dvojvrchol Ušby. Svoje meno, v preklade Čarodejnica, dostala právom. Má totiž na svedomí už mnoho životov. Vidíme aj Donguz, so svojou charakteristickou ľadovcovou čiapočkou, a okrem toho nespočetné množstvo iných krásnych štítov.

V nasledujúcich dňoch podnikáme túry po ľadovci, skúšame mačky, privykáme si na riedky vzduch a zbierame informácie v rozhovoroch s turistami. Určíme si deň výstupu na vrchol, aj samotnú stratégiu; od časového plánu, cez stravu a oblečenie, až po všetky možné riziká. Vyzerá to fajn! Počasie nám praje, telá si už trochu privykli na vysokú výšku, a tak si trúfame pokoriť vrchol.

Po prebdených piatich hodinách vo výškovom tábore, sa o polnoci, unavení, vyťahujeme zo spacákov. Je čerstvo nasnežené. O pol jednej už za svitu mesiaca šliapeme v silnejúcom vetre a zime k Pastuchovým skalám do výšky 4800 metrov. O druhej ich dosiahneme a pokračujeme ďalej so skupinou asi desiatich horolezcov s dvoma sprievodcami. Uľahčuje nám to orientáciu v neznámom teréne. Stačí, nech nás zavedú na dlhý traverz, popod nižší, východný vrchol. Odtiaľ už pôjdeme sami. Môj parťák, Zdeněk, sa však necíti dobre a vracia sa z výšky 5000 metrov. Odtiaľ pokračujem sám. Za brieždenia obieham ďalšiu skupinku horolezcov, tú predchádzajúcu som nechal za sebou už dávnejšie. Traverz nemá konca, aspoň, že stúpa iba mierne. So silnejúcim vetrom klesá aj pocitová teplota, odhadujem ju výrazne pod mínus desať. Hora nie je nič dlžná svojmu menu Mingitau – Veterná hora, ktoré jej dali miestni Balkárci. Riedky vzduch nedovoľuje vysoké tempo ani dlhý krok. Kráčam pomaly, pravidelne zastavujem, aby som sa vydýchal. Slnko už je nad obzorom, keď dosahujem sedlo medzi oboma vrcholmi. Malé vydýchnutie pred poslednými štyristo výškovými metrami. Cesta odtiaľto stúpa prudko hore, vinie sa okolo západného vrcholu, bičovaná víchricou. Míňam natiahnuté fixné laná, ja istenie nemám, tak sa nezdržiavam a pokračujem ďalej. Dostávam sa na akési vrcholové plató, len mierne stúpajúce k malej vyvýšenine na jeho konci. Konečne vrchol. Je pol ôsmej ráno a som tu sám. Vietor je taký silný, že mi doslova odtŕha kyslík spred úst. Dlho sa tu nezdržím, po dvoch fotkách sa snažím rýchlo uniknúť z mrazivej strechy Európy. Na pocity nie je priestor, teším sa, keď už budem dole, tam si to všetko vychutnám naplno.

Cestou dole míňam zástupy horolezcov, tiež túžiacich zažiť svoje kaukazské dobrodružstvo. V stane som necelé tri hodiny po dosiahnutí vrcholu. Už len rýchlo sa pobaliť a hurá dole! Teším sa na skvelý šašlik, chcem sa čím skôr podeliť o zážitky. Bude veru o čom rozprávať!

Článok bol v pôvodnom znení uverejnený na súkromnom Facebook profile Mareka Kochana.