Po prelietanom dni pristávame v meste Christchurch na južnom ostrove. Sme najďalej od domova, ako len môžeme byť. Na 12-hodinový rozdiel si zvykáme veľmi pomaly, no nemáme však čas na dospávanie, lebo sme tu len na obmedzený čas a chceme si to užiť.  Prenajímame si auto a smerujeme do zálivu z ktorého by sme mohli sledovať pláže Juhoamerického Čile, ak by sme dovideli na niekoľko tisíc kilometrov a zem by bola plochá. Už tu sa stretávame s lovcami dobrého vetra na paraglide. Keď už sme v raji lietania, tak by som si to možno vyskúšal aj ja.

Presúvame sa autom cez malebné krajiny pripomínajúce toskánsko až do národného parku okolo najvyššej hory ostrova Mount Cook (3 724 m). Pozdĺž rieky kráčame po turistickom chodníčku zelenou a skalnatou krajinou a do hodiny sme pri jazere pod horou, ktoré bolo niekedy veľkým ľadovcom. Kvôli zvyšujúcej sa teplote zeme však ľadovec ustupuje a k brehu jazera sú vyplavované obrovské kusy ľadu, ktoré sa navyše pred našimi očami lámu a vytvárajú veľké vlny. Na stolíku s výhľadom na horu nachádzam nápis s výzvou, aby som odfotil krajinku a zaslal ju na webstránku, ktorá zbiera fotky od turistov a tým zaznamenáva zmeny v krajine, ktoré nás nútia sa zamyslieť nad tým, že sa niečo s našou zemou naozaj niečo deje.

Ďalšou zastávkou je mesto Dunedin a jeho zálivy. Cestou na samotný cíp polostrova na východ od mesta sa stretávame na výstražné cestné značenie s obrázkom tučniaka. Podľa miestnych si na nich musíme dávať pozor najmä pred svitaním, kedy vyliezajú zo svojich nor a cupitajú do mora na lov. Zastavujeme nad plážou Pilots Beach a kráčame až k vode. Miestny ochrancovia prírody vytvorili pre tučniaky skrýše na svahoch, ktoré sú im bezpečným útočiskom pred predátormi. Na pláž sme dorazili poobede, takže žiadne presuny tučniakov sa nekonajú. My však máme šťastie na zopár bezdomovcov, ktorí sa schovávajú popri chodníčku. V kríkoch zazrieme tučniaka modrého, ktorý je najmenším druhom tučniaka na svete.

Na rovnakom polostrove sa nachádza vyhlásená pláž Victory beach, kde by sme mohli zazrieť  tuleňov. Prechádzame cez lesík a po nízkom poraste sa objavuje piesok. Vyzúvame si topánky a zabárajúc sa do zrniek piesku prechádzame na pláž, kde ich uvidíme. Tri obrovské tulene, ktoré práve riešia nejaký konflikt. Po chvíli pozorovania zisťujeme, že sa jedná o ľúbostný trojuholník. Dvaja samci bojujú o samičku, ktorá je na strane mladého, menšieho samca. Biela samička sa skrýva za chrbtom mladého šedo-hnedého samca, ktorý si s veľkým hnedým „starcom“ vymenil za poslednú pol hodinu nespočet kusancov. Na ich koži pribúdajú odtlačky po uhryznutí ostrými zubami. Odchádzame z pláže a aj pri poslednou ohliadnutí sa stále bojujú. Bol by som zvedavý, kedy došlo starému tuleňovi, že ho medzi sebou nechcú.

Po ceste číslo 1 ideme do mesta Te Anau, ktoré je vstupnou bránou do fjordov západného pobrežia. Nastupujeme do helikoptéry na jazere a z pontónu sa odlepíme rýchlosťou naozaj rýchleho výťahu. Prelietame nad dolinami fjordov a v slúchadlách začujeme hlas pilota, ktorý nám hovorí o miestach, kde sa natáčali filmy Pána prsteňov. Náš pilot je profesionál, ktorý robí svoju prácu už nespočet rokov a stará sa o to, aby sme z letu mali naozaj veľký zážitok. Vrchol hory prelieta celkom tesne a následne sa nám otvára pohľad na dolinu zaliatu riekou a zopár roztrúsených oblakov pod vrcholkami. Pokračujeme preletom v tesnom kaňone medzi obrastenými skalnými stenami a zľava míňame vysoký vodopád. V jednej chvíli pilot začne stúpať nad hory a nachádza miesto, kde na chvíľu pristáva. Už nemáme žiadne pochyby o tom, že sa na týchto krásnych miestach natáčajú filmy.

Let helikoptérou bol silným zážitkom a lietanie by som si ešte zopakoval. Tentoraz však poletím sám s paraglajdovým padákom na chrbte. Po niekoľkých neúspešných pokusoch dvihnutia padáku nad hlavu sa sústredím, rozbehnem a konečne je nad hlavou. Bežím ďalej a nohy sa mi odliepajú od zeme. Prvý let trvá len niekoľko sekúnd a pristávam na lúke. Nebol to ale určite posledný. Balím padák do ruky a kráčam naspäť na kopec. Zletím druhý, tretí krát a začína sa mi to páčiť. Myšlienka toho, že mi na lietanie stačí jeden batoh na chrbte, je skvelá.

Lietadlom letíme na severný ostrov do mesta Auckland. Odtiaľ sa presúvame k jednému unikátu prírody, ktorý som ešte nikde inde nevidel a pravdepodobne ani neuvidím. Odparkujeme auto a po rozšlapanej cestičke ideme až k potoku, z ktorého sa parí. A parí sa z neho preto, lebo je to horúci potok zohrievaný geotermálnym zdrojom! Je to veľmi populárne miesto a návštevníci sa sem chodia počas celého roka zohriať, lebo teplota vody je stále rovnaká a sú to prakticky termálne kúpele zdarma v lone prírody.

O krásach Nového Zélandu som už toho veľa počul a teraz sa mi len potvrdilo, že je to pravda, a to do bodky. Na relatívne malých ostrovoch ponúka krajinky ako z toskánska, lúky s ovečkami ako v Alpách, hory, ľadovce, pláže ako v Miami, fjordy podobné tým Nórskym,  a mnoho iného. Je to krajina, ktorú sa určite oplatí navštíviť, aj keď je na druhom konci sveta.

Reportáž z cesty uverejnená v pôvodnom znení od Marek Duranský photography