Skoro na každej túre sa pritom na nás v diaľke vyzývavo pozerala silueta Pico de Orizaba, ktorú vidieť do vzdialenosti desiatok kilometrov. Vyzerala hrozivo, budila rešpekt a zároveň vzbudzovala zvedavosť. Ako som už písal vyššie, hoci ide o choďák, výstup na Orizabu si už vyžiadal veľa ľudských životov. Terén je náročný a veľmi strmý, takže stačí drobná nepozornosť a človek sa rúti nezadržateľne dolu. Nakoľko ide o sopečný kužeľ, nerastú tu žiadne stromy, na svahu nie sú skoro žiadne záchytné body. My sme vyrazili z južnej strany, pričom základňu sme mali v útulovni Fausto Gonzales. Južná strana, to je veľmi strmý svah a terén tvorí sopečná šotolina, ktorá vám uteká pod nohami. Dva kroky do kopca a jeden krok sa šmyknete naspäť. Veľmi namáhavé. Strmo nahor. Bezpodmienečne treba mať čakan a dokonca sme v tomto teréne použili aj mačky. Výstupová cesta vedie aj zo severu, ktorá je z veľkej časti pod snehom. Čo je v niektorých ohľadoch náročnejšie, v niektorých  zase jednoduchšie.

V deň výstupu sme vyrazili v noci o cca jednej. Tesne po východe slnka sa nám podarilo dosiahnuť vrchol. Napriek tomu, že posledné dni pred našim výstupom bolo vrchol vidno do široka – ďaleka, práve v momente nášho úspechu sa začala nasúvať nepriehľadná hmla. Stihol som ešte urobiť zopár fotiek, okrem iného aj záber, kde kužeľ Orizaby vrhá nádherný tieň v podobe pyramídy na okolitú krajinu.

Prešiel som si aj vrcholovým krstom, následne sme už museli rýchlo vyraziť na cestu späť. V hmle by bola cesta mimoriadne nebezpečná. Našťastie, z tej sa nám podarilo rýchlo dostať. Ako to už býva, dolu sme prišli unavení, no šťastní.

Počas turistiky v Mexiku som využil aj merino oblečnie od Black hill outdoor. Nohavice aj bundu. Ich tepelné vlastnosti sú vynikajúce. Veľmi by som vyzdvihol aj strih nohavíc, ktoré ma v ničom neobmedzovali, pričom sú vyrobené z hrubšieho materiálu, ktorý výrazne tlmil aj vietor.“

Viac: zaujímavostí sa dozviete na:

https://www.dobrodruh.sk/