Vlaďka Tatarková – Hrebeňom Veľkej Fatry
Ostal mi pocit kvietkov a radosti. Pocit kedy sa celá z vnútra smejem, alebo žiarim. Malá Veľkofatranská túžba sa mi splnila. Žiadalo sa mi putovať, tak ako minule, vedieť si zbaliť ruksak tak ako minule, zobrať si so sebou tie veci, ktoré mi minule chýbali…A veru, prax a skúsenosť je dôležitá. Posúva človeka k lepším výkonom, väčšej radosti a k pohode.
Teraz píšem. Je veľmi skoré ráno na terase. Ticho. Iba štebot až vreskot vtáčikov. Pomedzi to hrkúta holub a…a kuká kukučka. Tá nás sprevádzala celý hrebeň. Kukala pred nami ako navigácia, ako kamoška, ktorá volá: “No poďte, poďte, tadiaľto…”
Všetko ma bolí. Nie moc, ale celé telo. Mám to rada. Mám spečený krk, pália ma predlaktia a na rukách mám opálené pútko z paličiek. Na krku tetovačka z pedra, aby bola sranda, stehná tuhé ako z olova, dootláčané kľúčne kosti, chrbát a pripuchnutý členok. Ale cítim sa skvelo! To je paráda, však? Nezvratný a priamy dôkaz toho, že všetko je to v hlave. Niekedy ma nebolí nič a je mi hrozne… Je to psychika, emócia, vnímanie…Jedna z tém nekončiacich rozhovorov s mojou spolupútničkou Gabikou. Ako to v hlave a v živote urobiť tak, aby bolo dobre…
Začíname šlapať tým iným lesom ako som zvyknutá. Zmiešané lesy sa stávajú mojimi obľúbenými. Rozmanité tvary stromov a bútľaviny. Fascinujú ma bútľavé stromy! Chytím ich, pohladkám a teším sa…
A tie lúky na úbočiach a neskôr na hrebeni, tie holiny a v tom úzky vychodený chodníček…Neviem prečo, ale keď pozerám na ten chodníček v tráve, teším sa. Mám rada takýto terén, mäkkosť, jednoduchosť. Robí mi to radosť… Na Jánošíkovej kolkárni sa cítim ako v Želaroch. Čučoriedkové celiny, sem-tam stromček na lúke, mäkký chodníček…Mám chuť vyzuť sa a v ľanovej sukni bosá tancovať na tomto prírodnom koberci…
Pravidelnosť dychu je hlasnejšia vo výstupe na Rakytov. Overuje vytrvalosť tempa. Okolo nás je tak krásne, že to nemôže poňať žiaden foťák. Ide o celok. Všetko dookola, miesto na ktorom stojím, ako tu vonia, ako je tu mäkko, ako svieti slnko, ako sa cítim…Vnímam, kochám sa, vstrebávam…
Zostup z Rakytova nám roztriasol stehná, ale všetko je v poriadku. Pomaly prichádza únava. Putejeme ďalej aj s ňou, je naša súčasť. V podstate mi to je jedno,koľko ešte výšľapov a zostupov bude…Kráčam tam niekde vdiaľ…Putujem a prijímam cestu, terén…Teším sa z každého nového zákutia, pohľadu…
Prichádza na scénu poobedné až večerné slnko. Začína sa hra nádherných tieňov, ktoré dokonale kopírujú tvary krajiny. Celých hrebeňov, ktoré vyzerajú ako pokrčený zamat, ale aj každý kopček trávy…Akoby v tom podvečernom čase krajina dostala hĺbku, sýtosť, ostrosť? Jednoducho je akási krajšia…
Žiadni ľudia vôkol. Pred nami Čierny kameň a “lúka rozhodnutia”. Rozhodli sme sa
a začíname hľadať nocľah. Zašli sme do tieňa. Oči pocítili úľavu. Začali sa ladiť s prostredím, mapou, apkou v mobile a čuchom… Stratené v medveďom cesnaku a strmom listnatom lese sme našli čistinku s kolibkou. Práve tu sme chceli dnes zájsť. Skladáme batohy. Úľava. Radosť.
Prezliecť sa do komplet suchého. Zapnúť varič. Cigaretka. Vifon. Kvietkový čaj. Prosseco. Oheň horí- vydymujem sa, hrejem sa, teším sa. Kúzelné miesto a pokojná emócia. Duša v neutrále. V tme tmúcej sa k ohňu pridáva mesiac. Je deň po supermoon. Jeho východ vyzerá ako krvavý západ slnka. Rastie rýchlo. Robí divadlo. Žiari do očí, až zrazu vidno celú lúku, skaly, pomaly aj kvety na nej…A my sa ceremoniálne súkame do spacákov, žďaráka a robíme si peliešok na spanie. Vydané napospas žiare mesiaca, studenému nočnému vzduchu, rose, vánku… Presne toto som chcela…
Ráno nás zobudilo vychádzajúce slnko. Je to veľmi príjemné zobudiť sa vonku a vonku aj pokračovať vo všetkých ranných rituálnych činnostiach…
Ruksak na chrbte sedí druhý deň akosi lepšie, aj kráča sa nám dobre. Zžili sme sa a ideme ďalej do hôlnatejšej časti. Cez mystickú ufónsku Ploskú a ďalšie ľúbezné miesta, jedno viac ako druhé.
Máme batohy, ale kebyže nemám, zbierala by som bylinky. Toľko ich tam je. Dôvod prísť naľahko. Už plánujeme ako tu len tak byť a vstrebávať toto miesto, mäkkosť…vnímať. Niekedy cesta je cieľ a zase niekedy sa človek chce len tak bezcieľne strácať. Všetko je to o emócii až chémii.
Keď vidím na na krásnej horskej lúke na okraji lesa kolibku či salaš, pookrejem. Tak trošku sa roztopím. A je ich tam dosť, takých ľúbezných miest. A to mi navodzuje pocit toho, čím som. Pocit rodiny, predkov, génov…že sa to nesie a mám to, čo majú oni, a chatky, kolibky, horské lúky, valašstvo nás spája v rôznych formách a podobách. Byť na takomto mieste pri krásnej starej chaťuľke mi robí dobre, radosť a veselosť. Prišla som do Fatry, aby som bola bližšie ku svojim koreňom, ku sebe samej. Povznáša ma to.
Hole ponúkajú trávomaznanie pri bosej chôdzi, alebo ľahu na teplunkej tráve. Dokonalá ponuka! A nekončiace rozhovory s priateľkou sa striedajú s chvíľkami ticha a samoty, čo čistí hlavu a prináša nový prúd myšlienok.
A chôdzový mechanizmus funguje. Krok za krokom dookola. Raz ma bolí bedro, raz koleno, členok…a potom už nič. Utrasie sa to a dlhé chvíle už vnímam iba kroky a dych. Pravidelné- jedno aj druhé. Našlo si spôsob ako…Pot mi steká po tvári a ja len kráčam, dýcham, držím sa pod ruksakom a miestami počúvam srdce- čo hovorí, ako intenzívne, čo by chcelo…
Čo cíti človek na konci púte? Hrebeňa?
Víťazstvo, že to zdolal. Smútok, že je to už za ním. Obohatenie z času, ktorý tam mal. Inšpiráciu na ďalšie výlety a cíti pach svojho trička a kože… Tento koktejl chcem v pokoji spracovať a čerpať z neho.
Môj koktejl Veľkej Fatry.
Ďakujem.
Už teraz sa teším, keď sa tam vrátim…